Začalo sa to veeeeeľmi skoro. Aby ste mali predstavu, krátka storka 🙂 “Katka, povedz mamičke, koho sme stretli,“ nadhodil otec, keď sme sa v jeden zimný deň vrátili z prechádzky.
„Pani učiteľku, čo mala čierne čižmy a vzadu mala od päty až ku kolenám také viazanie na šnúrky.“ odpovedala som znázorňujúc zároveň smer tých šnúrok. To bolo, keď som mala asi 3 roky a už vtedy bolo všetkým jasné, ktorým smerom ma to bude ťahať.
Teraz som už sama mamou, prešlo mnoho rokov, veľa sa zmenilo, no to, že ma móda sýti a baví sa nezmení asi nikdy.
Čo všetko ma ovplyvňovalo?
Vyrastala som v nie tak celkom priemernej rodine, s tradičnou výchovou, v prostredí, v ktorom som od mojej mamky odkukala (okrem iných veľmi dôležitých vecí, za čo jej budem do konca svojho života ďakovať?) zmysel pre poriadok, organizáciu a hlavne radosť z obliekania. Dávala mi šiť šaty od výmyslu sveta a keď som si aj ja mohla niečo navrhnúť, išla som od radosti vyskočiť z kože.
Otec ma podporoval v budovaní štýlu tým, že sme raz za čas vybehli na nákupy a ja som si (aj jemu) mohla vybrať to, čo sa mi páčilo a tiež, keď mal ísť na nejaké dôležité stretnutie/konferenciu volal ma, aby som mu poradila, čo na seba. A keďže som už vtedy bola veľmi zodpovedná, brala som to vážne a vždy si to dobre premyslela. Bola to pre mňa ohromná pocta. To bolo ešte na základke. A tam som to začala tak nejak intenzívnejšie vnímať a riešiť. Myslím moooodu :). Tiež ma podporoval, aby som cestovala a učila sa jazyky. No a cudzia krajina, cudzia kultúra či hoci len zmena miesta na pár dní pre mňa bola neskutočný príval energie a inšpirácií. A to milujem doteraz. Často sa neviem dočkať, kedy už budem opäť doma a začnem tvoriť.
Inak, ja som nikdy nemala pocit, že sa obliekam nejak extra, nehýrila som farbami, ani som slepo nesledovala každý trend, jenoducho ma to bavilo a stále baví. Vždy som to mala tak nejak v oku a videla čo spolu ladí. Predstavovala som si, čo sa komu a na akú príležitosť hodí. Radila keď ma niekto o radu požiadal a tak 🙂 A stále ma teší, keď sa dozvedám, koľko ľudí som už inšpirovala v tom, aby sa obliekali lepšie. Verím, že, keď sú ľudia dobre oblečení, sú veselší, spokojnejší sami so sebou a vlastne aj príjemnejší a celý svet je potom krajší 🙂 Aspoň to som zatiaľ odpozorovala…
Inak. Moje obe babky šili a z príbehov viem, že móda ich tiež veľmi bavila, tak asi to nakoniec ani u mňa nemohlo byť inak. Občas som sa tak spätne zamyslela – možno som mohla vyštudovať odevný dizajn, ale v tej dobe mi naši vysvetlili, aby som spromovala z niečoho normálneho a zabávať sa môžem popri zamestnaní. Možno som mohla niektoré ponuky prijať, ísť na viac kastingov, stať sa modelkou a prišla by som do sveta módy skôr, ale mamke veľmi záležalo na tom, aby som nebola len pekná, preto som sa venovala škole aj ďalej. Ale neľutujem nič, študentské časy radím medzi jedno z najlepších období môjho života. Spoznala som super ľudí a tí praví sú so mnou až dodnes. Cestovala som, učila som sa jazyky, robila to, čo ma tešilo, žila klasickým študentským životom, ale aj experimentovala. Spromovala som a stala sa zo mňa inžinierka ekonómie, hneď po škole som pár mesiacov pracovala v zahraničí a potom som sa zamestnala doma. Aj práca v podniku ma bavila. Lebo som typ človeka, ktorý si vo všetkom nájde nejaké pozitíva. Ale pred rokmi som si naplánovala, že sa po VŠ zamestnám niekde v podniku, aby som vedela, ako to funguje, potom si založím rodinu a počas rodičovskej (nemôžem napísať dovolenky, lebo v skutočnosti to dovolenka nebola :D) spískam niečo svoje. Lebo do kreatívna ma to ťahalo vždy a keby záležalo len na mne a mala som bambilión času, tak by som si vyrábala úplne všetko! Takže pekne podľa svojho plánu som ukončila uni, popracovala trošku, stala sa mamou a pustila sa do odevnej výroby 🙂
Čo ti je súdené, to si ťa nájde 🙂 A sny si treba plniť.
Takže teraz som tu a šťastná, že robím to, o čom som od malička snívala.
Fashion.